20 rokov očami našich zamestnancov
 |
Ing. Miroslav Klč |
Ing. Miroslav Klč zasvätil svoju profesionálnu dráhu jadrovej energetike – od prvých dní v prevádzke až po dnešnú úlohu špecialistu na riadenie demontáže zariadení a demolácie objektov hlavného výrobného bloku. Počas viac ako troch desaťročí bol svedkom aj aktívnym účastníkom kľúčových momentov – od stabilnej výkonovej prevádzky blokov až po ich postupné vyraďovanie. Dnes patrí medzi ľudí, ktorí premieňajú koniec jednej éry na bezpečný a zodpovedný nový začiatok.
Pamätáte si svoj prvý deň v práci?
Pamätám, hoci to nebol úplne jeden konkrétny deň. Najskôr som absolvoval pohovor, potom psychotesty, keďže som smeroval na operátorskú pozíciu. Do Slovenských elektrární som nastúpil 15. septembra 1992 – ten dátum si pamätám presne. Zo začiatku som pracoval ako technik primárneho okruhu, pretože príprava na operátorskú funkciu sa otvárala až neskôr. Po ôsmich mesiacoch som prešiel do prípravy na operátora sekundárneho okruhu v Školskom a výcvikovom stredisku v Trnave. Po absolvovaní prípravy, stáže a štátnych skúšok som sa stal operátorom sekundárneho okruhu na druhom bloku Jadrovej elektrárne V1. Bola to veľká výzva, ale aj pocit zodpovednosti, ktorý človek cítil od prvého dňa.
Ako sa vaša kariéra vyvíjala ďalej?
Na funkcii operátora sekundárneho okruhu som pracoval štyri roky. Následne som prešiel do prípravy na funkciu operátora primárneho okruhu, na ktorej som odslúžil dva roky. V roku 1999 som prešiel na funkciu vedúceho oddelenia prevádzky. Bol to veľký tím, približne 120 ľudí pracujúcich v zmenách. Neskôr som prešiel do oblasti správy majetku, kde som viedol menší tím technikov. Zodpovednosť bola rovnako veľká – zabezpečiť, aby sme zariadenia bezpečne prevádzkovali, aby sa pripravovali odstávky a predchádzalo sa poruchám. Každá z týchto etáp bola iná a každá ma niečo naučila.
Ako si spomínate na obdobie vzniku spoločnosti JAVYS?
Bol to výrazný zlom. Z veľkej spoločnosti sme sa stali menšou, samostatnou firmou. Zmenilo sa fungovanie aj zodpovednosť. Niektoré veci už neboli také samozrejmé ako predtým. Napríklad v oblasti údržby sme sa museli spoliehať na centrálnu údržbu, ktorá zostala v Slovenských elektrárňach. Nebolo to vždy jednoduché, ale postupne sme si vybudovali vlastný systém a vlastnú cestu.
Ako ste vnímali rozhodnutie o odstavení blokov?
Bolo to obdobie plné zmiešaných pocitov. Na jednej strane sme boli smutní – bloky boli po rekonštrukcii vo výbornej kondícii a vedeli sme, čo všetko za nimi je. Na druhej strane sme si uvedomovali, že našou úlohou je zabezpečiť ich bezpečné doprevádzkovanie a odstavenie. To bola priorita. Pomohlo aj, že vedenie otvorene komunikovalo a prijali sa stabilizačné opatrenia, aby ľudia neodchádzali. Aj vďaka tomu sa podarilo udržať tím a zvládnuť toto obdobie profesionálne.
Na ktorý moment alebo projekt spomínate najviac?
V pamäti mi utkveli projekty demontáže veľkých technologických celkov, napríklad zariadení sekundárneho okruhu, ako boli turbíny s príslušenstvom, a najmä demontáž veľkorozmerných komponentov primárneho okruhu – reaktory, parogenerátory, kompenzátory objemu, hlavné cirkulačné čerpadlá, hlavné uzatváracie armatúry, hlavné cirkulačné potrubia. Bol to náročný proces z organizačného aj z logistického hľadiska, ale zvládli sme ho veľmi dobre.
Zároveň si uvedomujem, že som mal možnosť zažiť životný cyklus jadrového zariadenia – od prevádzky až po vyraďovanie. To je skúsenosť, ktorú nemá veľa ľudí.
Ako vnímate zodpovednosť svojej práce?
Vždy som ju vnímal veľmi silno. Práca v jadrovej energetike je špecifická tým, že bezpečnosť je absolútna priorita. Ale aj dnes, keď sa zariadenia vyraďujú, zostáva zodpovednosť rovnaká. Každý krok musí byť premyslený, koordinovaný a správny. Je to niečo, čo si človek nesie v sebe a berie to ako samozrejmosť.
Čo vás drží v spoločnosti už viac ako tri desaťročia?
Technika a vzťah k nej. Vždy som mal blízko k technológiám a táto práca ma napĺňala. Operátorská práca bola pre mňa výnimočná. Je to podobné ako pri pilotovi – vyžaduje si koncentráciu, zodpovednosť a skúsenosti. Keď tým človek prejde, ostane mu to. Tiež vybudované dlhoročné vzťahy s kolegami sú nenahraditeľné.
Boli momenty, keď ste uvažovali o odchode?
Áno, najmä v období, keď sa menila štruktúra po odstavení blokov a niektoré pozície zanikali. Vtedy som sa rozhodol odísť a začal som vybavovať odchod. Nakoniec som si to však rozmyslel. Nebolo to jednoduché rozhodnutie – pamätám si, že som mal z toho veľmi zmiešané pocity. Dnes som však rád, že som zostal. Bolo to správne rozhodnutie.
Ovplyvnila vás práca aj osobne?
Určite áno. Najmä v prístupe k zodpovednosti a disciplíne. Veľký dôraz sa kladie na bezpečnosť a na takzvanú kultúru prevádzky – teda na to, aby každý vedel, čo robí a prečo to robí. Tento prístup si človek prirodzene prenesie aj do osobného života.
Je niečo z minulosti, čo by ste preniesli do dneška?
Možno väčšiu kontinuitu. Kedysi človek prešiel všetkými stupňami – od základov až po vyššie pozície. Budovalo to skúsenosť aj rešpekt k práci. Dnes je doba rýchlejšia, ale aj tak si myslím, že tieto základy majú veľkú hodnotu. Na druhej strane je tu veľa šikovných mladých ľudí, ktorí prinášajú novú energiu a pohľad.
Kde podľa vás bude spoločnosť o desať rokov?
Verím, že bude pokračovať v tom, čo robí výnimočne – vo vyraďovaní jadrových zariadení, spracovaní, úprave, ukladaní rádioaktívnych odpadov a skladovaní vyhoretého jadrového paliva. Zároveň sa zapojí aj do nových projektov, napríklad v oblasti výstavby jadrových zariadení. Bolo by mi cťou zažiť začiatky výstavby nového jadrového zdroja.
Čo by ste odkázali novým kolegom?
Aby si vážili túto prácu a príležitosť, ktorú majú. Nie je to samozrejmosť. Dôležité je byť zodpovedný, spolupracovať, pýtať sa a učiť sa. Skúsenosti, ktoré tu získajú, majú veľkú hodnotu.
Ako by ste zhrnuli svoje pôsobenie jednou myšlienkou?
Som hrdý na to, ako sa spoločnosť vyvinula a kam sa posunula. A najdôležitejšie je, aby všetko, čo robíme, bolo bezpečné. To je základ – pre nás, pre našu prácu aj pre naše rodiny.
